Keď sa deti ľúbia, robia si napriek

Stíhala len tak, tak. Krok za krokom sa blížila k svojmu cieľu. Malá ranná tréma a čudný pocit v žalúdku. A k tomu ešte niečo. Čo je to? Stlačila gombík na výťahu a vydýchla paru. Von bola poriadna zima. Ale ona si ju nevšimla. Výťah zastal. Otvorila dvere, vyšla na chodbu a zaváhala. Je na dobrom poschodí? Musela sa pozrieť do rozvrhu.

Zabuchla za sebou dvere. Rozospatí študenti stíchli. Niektorí sa aj postavili. Zbytočne. Vôbec si ich nevšimla. Rozložila veci po stole. Zamyslela sa, čo teraz. Do triedy vstúpil oneskorenec. Pozdravil dobré ráno a šiel si sadnúť. Napomenula ho, nech chodí včas. Prekvapilo ju to, inokedy to toleruje. Nemala náladu na učenie a aj tak sa jej stiahlo hrdlo do:"Otvorte si skriptá, pokračujeme."

Sedela, vyvolávala žiakov zaradom a bola veľmi nepokojná. Vonku fúkal nepríjemný vietor. Nechcela sedieť, nechcela učiť. Nechcela tu vôbec byť. Nevedela, čo chce. Zatiaľ to nevedela. Nevedela, či sa to niekedy dozvie. Von ešte napäto pobehovali ľudia. Niekam sa ponáhľali. Jej ruky neobsedeli. Stále sa hrali s niečím na stole. Vyvolala ďalšieho študenta. Všimla si svoj hlas. Nepamätala si ako znie jej hlas, ale vedela, že na tomto je niečo divné. Ten afekt, alebo prízvuk? Bol na ňu nejako vysoko posadený...

Všetko ju znervózňovalo. Kŕčovito sa postavila. Chodila pred tabuľou a letmo sledovala správnosť počítania študentov. Nie raz sa jej za týchto pár minút stalo, že si nevšimla omyl. Žiaci sa opravovali sami. Jej telo, v ktorom prúdila krv tanečným rytmom, teraz pumpovalo krv nepravidelne. V orgáne za to zodpovednom sa riešili veci ďalšie. Prinútila sa sústrediť. Vyvolala ďalej. Opäť sa strhla. Nesledovala príklady. Pozerala sa po študentoch. Pozrela do skrípt, ani nezaostrila a opäť spoza nich vykukla. Uvedomovala si svoje konanie a to ju znervózňovalo ešte viac. Rýchlo dala ďalšiu úlohu z materiálov, čo dala prefotiť. Tie však prefotené neboli. Boli len 2 originály a žiakov 25.

Šla tvrdohlavo od začiatku zoznamu, až po koniec a každého sa pýtala, či má materiál. Bolo to nezmyselné, ale keď už raz začala. Dnes to nevedela odľahčiť. Inokedy by to presmiala do autu, veď sa nič nestalo. Nikto zatiaľ nemal. Došla po 14. meno. Nemá, samozrejme. Polovica žiakov sa zasmiala, druhá polovica aj s ňou sa prekvapila. To samozrejme mu patrilo za to, že meškal? Dočítala zoznam do konca a strácala dych. Zadychčala sa prečítaním dvadsiatichpiatich mien a jedným samozrejme.

Hodina sa blížila ku koncu. Žiak odpovedal a usmieval sa. Nevedela prečo, tak sa spýtala. Ani on nevedel, ale otázka ho zaskočila. Asi za to, že vedel odpoveď. O chvíľu prišiel rad opäť naňho. Tentokrát zas nevedel. Vyčítala mu, že takto neprejde. Zápočtovú písomku neurobí. Bránil sa, že má ešte mesiac. Nepomohlo. Jednoducho neurobí a hotovo.

Koniec hodiny. Zbalila si veci a odišla. Zabuchla za sebou dvere v kabinete a oprela sa o nich. Premietala si všetko v hlave, ešte stále sa triasla. Prekvapená tam stála ešte hodnú chvíľu. V triede po sebe pozerali žiaci a iní prestávkovali. Oneskorenec, ktorí neprejde, samozrejme, sa otočil na spolužiačku. "To čo bolo?", spýtali sa naraz a zasmiali sa. "Mňa vyvolala 10krát, teba?" "Mňa raz, ale to nerieš." Hľadeli si do očí a niečo ich uvádzalo do rozpakov. Spolusediaci len mlčky pozeral. Raz na ňu, raz naňho. A čudný pocit ostal na mnohých ľuďoch.